यः साङ्ख्यपङ्केन कुतर्कपांशुना
विवर्तगर्तेन च लुप्तदीधितिम् ।
शुद्धं व्यधाद्वाक्सुधया महेश्वरं
कृष्णं स जीवः प्रभुरस्तु मे गतिः ॥
yaḥ sāṅkhya-paṅkena kutarka-pāṁśunā
vivarta-gartena ca lupta-dīdhitim |
śuddhaṁ vyadhād vāk-sudhayā maheśvaraṁ
kṛṣṇaṁ sa jīvaḥ prabhur astu me gatiḥ ||
(Baladeva Vidyābhūṣaṇa’s ṭīkā on Tattva Sandarbha: 1.4)
“The master Jīva—
He who with the nectar of his words
Made bright [alt., clear] the Supreme Īśvara, Kṛṣṇa,
Who had become of shrouded luster
Because of the mud of Sāṅkhya,
The dust of fallacious argument [i.e., Nyāya],
And the ditch of Vivarta [i.e., Māyāvāda]—
Be my shelter.”